fbpx
Deti potrebujú pre svoj zdravý vývin láskyplné a bezpečné prostredie. Žiaľ, život mnohých detí je poznačený zážitkami násilia. Násilie môže mať rôzne podoby, môže byť zjavné alebo dobre maskované, mätúce pre obete a skryté pohľadom ľudí z okolia dieťaťa. Prehovoriť o násilí nebýva z rôznych dôvodov pre obete ľahké. Rozhovor o násilí však môže byť náročnou výzvou aj pre […]

Deti potrebujú pre svoj zdravý vývin láskyplné a bezpečné prostredie. Žiaľ, život mnohých detí je poznačený zážitkami násilia. Násilie môže mať rôzne podoby, môže byť zjavné alebo dobre maskované, mätúce pre obete a skryté pohľadom ľudí z okolia dieťaťa. Prehovoriť o násilí nebýva z rôznych dôvodov pre obete ľahké. Rozhovor o násilí však môže byť náročnou výzvou aj pre poslucháčov. Ak nie sú na takúto situáciu pripravení, môžu zostať zaskočení a bezradní. Práve preto sme sa v Náruči rozhodli natočiť krátky, 7-minutový filmový návod ako si s touto neľahkou situáciou poradiť: AKO VIESŤ ROZHOVOR S DIEŤAŤOM, KTORÉ SA ZDôVERUJE O NÁSILÍ. (pre zhliadnutie filmu kliknite na oranžový názov)

K filmu pripájame aj autorský text Doc. ThDr. Mgr. Slávky Karkoškovej, PhD., ktorého cieľom je priblížiť dospelým základné zásady, ako si počínať v rozhovore s dieťaťom, ktoré sa im pokúša zdôveriť o zážitkoch násilia:

Správna reakcia dospelých môže dieťaťu poskytnúť prvotnú úľavu a otvoriť mu bránu k ďalšej pomoci. A naopak, ak v tejto situácii dospelí zlyhajú, môžu dieťaťu spôsobiť druhotnú ujmu, ktorá už beztak trpiacemu dieťaťu ešte viac priťaží.

Zachovajte pokoj a majte svoje emócie pod kontrolou

Informácia o násilí na dieťati vo vás môže vyvolať celé spektrum emócií, niekedy aj veľmi intenzívnych a rozporuplných, najmä ak je z páchania násilia podozrivá osoba, ktorú poznáte a doteraz ste ju vnímali v pozitívnom svetle. Môžete sa napríklad pristihnúť pri tom, že sa cítite informáciou prekvapení, zarazení. Možno pocítite zneistenie z toho, aký postoj zaujmete pri ďalšom kontakte s podozrivou osobou. Alebo vás môže zaplaviť aj zahanbenie z toho, že ste dosiaľ danú osobu „neprekukli“ a nejakým spôsobom nezabránili násiliu na dieťati skôr, než k nemu došlo. Môžete pociťovať rozochvenie a obavu z toho, aby ste sa pred dieťaťom nezatvárili a nevyjadrili nejako nevhodne a zraňujúco. Predstava, že dieťa vskutku zažilo násilie, ktoré popisuje, vás môže napĺňať zmesou hnevu a smútku. Hnevu na to, že sa podozrivá osoba vôbec mohla k dieťaťu správať takto násilne či zneužívajúco. A smútku nad tým, že dieťa vôbec čomusi takému muselo v živote čeliť a ešte mu zrejme dlho potrvá, kým sa z takýchto zážitkov zotaví. Možno sa prichytíte aj pri sebaľútosti v súvislosti s tým, že ste mali celkom inú predstavu o danom dni, a to čo ste sa práve dozvedeli na vás kladie zodpovednosť, s ktorou ste vopred nerátali.

Niet pochýb o tom, že situácia, v ktorej sa vám dieťa zdôveruje o násilí, je emočne náročná. Je však dôležité, aby ste svoje emócie mali pod kontrolou a neprejavovali ich spôsobom, ktorý by mohol byť pre dieťa zaťažujúci. Dieťaťu môže byť potrebné vysvetliť, že nie ono, ale téma násilia ako taká, je príčinou toho, ako sa cítite. Počas celého rozhovoru by ste mali udržiavať pokojný spôsob komunikácie, hovoriť pomaly, rozvážne. Je tiež potrebné zdržať sa akýchkoľvek nenávistných vyjadrení na adresu osoby, podozrivej zo spáchania násilia na dieťati; dieťa s ňou totiž okrem zážitkov násilia môže mať aj pozitívne zážitky a nemusí ju vnímať rýdzo negatívne.  

Dôverujte dieťaťu a sústreďte sa na rozhovor s ním

Pokiaľ rozhovor na tému násilia dieťa započalo v rušnom prostredí, overte si, či mu to nevadí. Rešpektujte však, že môže mať dobré dôvody, prečo si na rozhovor zvolilo práve dané miesto. Počas rozhovoru nevykonávajte iné aktivity, ktoré by vás mohli rozptyľovať alebo ktoré by v dieťati mohli vzbudzovať dojem, že vám na ňom nezáleží alebo vás téma rozhovoru nezaujíma. Ak kvôli neodkladným povinnostiam nemôžete viesť rozhovor s dieťaťom v danej chvíli, vysvetlite to dieťaťu pokojným tónom a spôsobom, z ktorého bude zrejmé, že o zrealizovanie rozhovoru stojíte. Naplánujte rozhovor na čo najskorší možný termín, podľa možnosti ešte v tom istom dni. Inak dieťa môže stratiť motiváciu k rozhovoru.

Nevyšetrujte, nedohadujte sa, iba aktívne počúvajte

Dieťa môže mať toho veľa na srdci, ale nemusí si byť isté tým, či ste ochotní to počuť. Preto preň môže byť užitočné, ak ho budete v rozprávaní jemne pobádať otvorenými otázkami typu: „Môžeš mi o tom povedať viac?“ „Je ešte niečo, čo by si mi chcel/a povedať?“

Nepredpokladajte, že viete, čo má dieťa na mysli alebo čo chce povedať. Nič si nedomýšľajte a nevkladajte dieťaťu do úst slová, ktoré nepovedalo. Ak sú nejaké vyjadrenia dieťaťa nejasné, overte si, či ste im porozumeli správne. Spýtajte sa „rozumiem tomu správne, že… ?“  

Bez ohľadu na to, či údajného páchateľa poznáte alebo nie, nestavajte sa do pozície vyšetrovateľa, nezisťujte o danej veci čo najviac podrobností a neoverujte si pravdivosť informácií. Ak by ste sa o to snažili v rozhovore s dieťaťom, môžete ho nielen poškodiť neodbornými postupmi, ale ho aj zradiť tým, že vystúpite z roly podpornej osoby. Nemusíte poznať všetky detaily, aby ste mohli vyhodnotiť, či z obsahu toho, čo dieťa hovorí, vyplýva dôvodné podozrenie, že na ňom vskutku bolo alebo je páchané násilie. Pokiaľ prípad nebol dosiaľ trestnoprávne riešený, na účely podania trestného oznámenia stačí mať základné informácie o tom, kto, čo, kedy a kde urobil. S informáciami, ktoré ste sa dozvedeli, sa v žiadnom prípade nesnažte konfrontovať údajného páchateľa. Mohli by ste tým ohroziť bezpečie dieťaťa a zároveň zmariť úspešnosť vyšetrovania. 

Nevzbudzujte v dieťati pocity viny a nedôvery  

Nie je namieste klásť dieťaťu otázky, ktoré sú v obsahu alebo spôsobe formulácie vlastne výčitkou. Ide napr. o otázky typu: Prečo si sa nebránil/a? Prečo si mi to nepovedal/a skôr? Hoci môže počínanie dieťaťa pred, počas alebo po zážitkoch násilia pôsobiť na prvý pohľad nelogicky, v konkrétnom životnom kontexte dieťaťa má plné opodstatnenie. Je výsledkom jedinečnej kombinácie vnútorných a vonkajších vplyvov, ktorým dieťa čelilo a/alebo čelí. Neposudzujte teda reakcie dieťaťa.

Zraňujúco pôsobia aj otázky, ktoré prezrádzajú, že dieťaťu neveríte (napr. Neklameš náhodou?)či komentáre, ktorými by ste sa zastávali údajného páchateľa (napr. Určite si si to len zle vysvetlil). Pamätajte, že páchateľom násilia na dieťati môže byť aj osoba, ktorá sa tak v našich očiach vôbec nejaví. Môžete si ctiť princíp prezumpcie neviny, rovnako dôležité je však rešpektovať aj princíp prezumpcie statusu obete.

S pocitmi viny a zahanbenia môže dieťa už vstupovať do rozhovoru s dospelým. Takéto pocity bývajú často výsledkom manipulácii, ktorým mohlo byť dieťa zo strany páchateľa násilia vystavené. Ubezpečte dieťa, že za násilie je vždy zodpovedný páchateľ a nie obeť.

Oceňte odvahu dieťaťa a ubezpečte ho, že je správne, že o násilí prehovorilo

Ak je násilie skryté, sotva možno zabrániť jeho pokračovaniu a podniknúť kroky smerujúce k zmierneniu alebo odstráneniu spôsobených škôd. Preto treba dieťa ubezpečiť, že je správne, že o násilí prehovorilo a oceniť námahu, ktorú dieťa vynaložilo k tomuto neľahkému kroku.

Dieťa sa môže trápiť, že prezradením svojich zážitkov ublíži páchateľovi a/alebo ľuďom, ktorí majú s páchateľom pevný vzťah. V takomto prípade môže dieťaťu prospieť, ak sa mu vysvetlí, že ak v budúcnosti budú vyvodené sankcie voči páchateľovi, nie je to preto, čo povedalo, ale preto, čo urobil samotný páchateľ. Iných ľudí, ktorí by sa cítili zasiahnutí tým, že páchateľ nesie následky za svoje skutky, možno považovať za sekundárne obete. Primárna obeť nijako nemôže za to, že sa sekundárnym obetiam naruší ilúzia, ktorú si o osobe páchateľa možno vytvorili, alebo že sa im rozplynie naivné presvedčenie, že na násilie postačujú súkromné riešenia. Ak budú mať sekundárne obete ťažkosti vyrovnať sa s nepríjemnou realitou, majú možnosť vyhľadať laickú či odbornú pomoc.   

Nedávajte dieťaťu sľuby, ktoré nemôžete dodržať

Na začiatku rozhovoru alebo v jeho priebehu od vás dieťa môže žiadať, aby obsah rozhovoru zostal len medzi vami dvoma. V takomto prípade je namieste vysvetliť dieťaťu, že existujú rôzne kategórie problémov; zatiaľ čo niektoré sa môžu prediskutovať a riešiť medzi štyrmi očami, iné vyžadujú konzultáciu s ďalšími odborníkmi alebo upovedomenie kompetentných osôb či inštitúcií.  

Dieťaťu nesľubujte ani hladký a rýchly priebeh riešenia situácie, pretože to vopred nemožno odhadnúť.

Vysvetlite dieťaťu ďalšie kroky    

Ak dieťaťu vysvetľujete, čo sa bude po Vašom rozhovore diať, uistite sa, že Vám rozumie. Objasnite názvy a účel inštitúcií, ktoré spomínate. Je vysoko pravdepodobné, že ich dieťa nepozná.

Ak si myslíte, že okrem polície alebo orgánu sociálnoprávnej ochrany detí, sa potrebujete o tom, čo ste sa od dieťaťa dozvedeli, rozprávať ešte s niekým iným, napr. s riaditeľom školy, dajte o tom dieťaťu vedieť.

V prípade, že dieťa nikoho z rodičov neuviedlo ako údajného páchateľa násilia, bude potrebné informovať aj rodičov. Aj na toto by malo byť dieťa vopred pripravené.

Násilie na deťoch často zanecháva v obetiach pocit straty kontroly nad životom. Preto ak je dieťa plne informované o každom kroku, pomáha mu to prechádzať celým procesom s menším stresom a obnovovať pocit kontroly a bezpečia.

Vysvetlite dieťaťu, prečo môže byť potrebná odborná pomoc/sprevádzanie na dlhšiu dobu

To, že sa dieťa zdôverilo o zážitkoch násilia, je iba začiatok procesu riešenia problému a zotavovania sa z utŕžených rán na jeho psychike. Následky násilia môžu mať rôzne podoby (ako napr. prenasledujúce spomienky, stavy úzkosti, ťažkosti v sústredení, problémy vo vzťahoch) a nemusia odozrieť samovoľne. Čas sám o sebe rany na duši nevylieči. Dieťa sa môže trápiť tým, že nerozumie, prečo v určitých situáciách reaguje inak, než by si prialo a nedokáže svoje reakcie korigovať. Je preto potrebné mu vysvetliť, čo je to psychoterapia a ako môže byť preň užitočná. Taktiež aj prípadný trestno-právny proces môže pre dieťa predstavovať psychickú záťaž, ktorú s odbornou pomocou môže zvládať omnoho ľahšie.

O rozhovore urobte písomný záznam

Je dôležité aby ste s tým, čo ste sa dozvedeli zodpovedne naložili. Keďže rýchlo zabúdame, rozhovor s dieťaťom si čím skôr písomne zdokumentujte. Poznačte si miesto, dátum, čas a dĺžku rozhovoru, kto bol prítomný, okolnosti vedúce k rozhovoru, čo ste sa od dieťaťa dozvedeli a čo ste sa ho pýtali.

Snažte sa o maximálnu presnosť; nič zámerne nevynechávajte ani nepopisujte inak, než v skutočnosti zaznelo. V zápise jasne odlíšte vyjadrenia dieťaťa od Vašich vlastných domnienok a názorov. Takýto písomný záznam môže byť významným dôkazom pri neskoršom objasňovaní prípadu.

Záznam o rozhovore vyhotovte aj vtedy, ak by ste mali dojem, že to, čo ste sa od dieťaťa dozvedeli, nie je až tak závažné. Niekedy dieťa informácie o násilí dávkuje dospelému postupne, po kúskoch, kým sa neubezpečí, že daný dospelý ustojí celú pravdu. Okrem toho k porušovaniu práva dieťaťa na život bez násilia dochádza alebo sa schyľuje aj vtedy, ak o násilí zatiaľ chýbajú jasné indície. Páchaniu niektorých foriem násilia predchádza grooming dieťaťa, počas ktorého nemusia byť zámery páchateľa ešte zrejmé, ale dieťa už môže mať z dotyčnej osoby pocity strachu, nepokoja, zmätku alebo pociťovať emócie podobné zamilovaniu. Grooming môže tiež zahŕňať viac alebo menej výrazné porušenie kódexu profesionálneho správania sa voči detským klientom v inštitúciách.

Film i článok vznikli vďaka podpore Nadácie pre deti Slovenska z Nadačného fondu Deti v bezpečí poisťovne KOOPERATIVA. 

 4,575 všetkých zhliadnutí,  27 zhliadnutí dnes

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked (required)