Poradensko-tréningové centrum Náruč v Čadci vďaka projektu podporenému Nadáciou J&T od apríla 2013 do decembra 2013 realizovalo špecializované poradenstvo a  prevenciu pre  Kysucký región.

Projekt nám pomohol pokryť značnú časť nákladov na prevádzku nášho poradenského centra, čím sa výraznou mierou zaslúžil o to, že sme ako akreditovaný poskytovateľ sociálnych služieb vôbec dokázali prežiť rok 2013. V projekte sme sa zaviazali, že poslúži najmenej 970 osobám, čo sme aj naplnili (novo prijatých  klientov  v roku 2013 bolo 101, 150 bolo  klientov v pokračujúcom sociálno- právnom a psychologickom poradenstve, 728 bolo účastníkov preventívnych aktivít). 

Pre 205 škôlkarov sme zrealizovali  preventívny program Kiko a ruka, pričom sme zároveň vyzbrojili potrebnými informáciami  28 učiteliek MŠ, a to nielen ohľadom preventívnej práce s deťmi, ale tiež o tom, ako postupovať v prípade identifikovania ohrozených detí a rodín. Program citlivou a prístupnou formou približuje hranice intimity vo vzťahu dieťa – dospelý. Jeho podstatou je naučiť deti pravidlo „TU SA MA NEDOTÝKAJ“, prostredníctvom ktorého môžu rodičia či učitelia deťom vysvetliť, kde by sa ich ostatní nemali dotýkať, ako reagovať v prípade nepatričných dotykov a u koho hľadať pomoc. Okrem očakávaných pozitív programu naše lektorky zaznamenali aj jeho ďalšie pridané hodnoty:

• hravý spôsob prevencie deti oslovil nielen deti, ale aj učiteľky, z ktorých niektoré v ňom pokračovali aj naďalej
• tým, že sme umiestnili do miestnosti šatní na nástenky pre rodičov informačné letáčiky, rodičia sa začali o program zaujímať a vyhľadávať ďalšie informácie o ňom na stránke www.tadysenedotykej.org
• dobrovoľníčka PTC Náruč nám vyrobila bábku Kika v ďalších 2 veľkostiach, čím zvýšila atraktivitu programu pre deti (ďakujeme dobrovoľníčke Jarke Veselej)
• Kiko nám pomohol prekročiť hranicu prevencie a za účasti učiteliek MŠ odštartovať  nadväznú dlhodobú prácu  s deťmi a rodičmi.

V roku 2013 sme pilotne rozbehli na ZŠ a SŠ prevenciu fetálneho alkoholového syndrómu (FAS) a spektra ochorení vychádzajúcich z pitia alkoholu počas tehotenstva (FASD). Programom prešlo 130 detí, ktoré  v spätných väzbách  uvádzali, že tento fenomén nepoznali, iba z druhej ruky mali akú-takú vedomosť, že je nezdravé v tehotenstve požívať alkohol.   Interaktívny program  posilnil ich informovanosť a zvýšil šancu správne sa rozhodnúť, keď sami budú nastávajúcimi rodičmi.

Pre 278 školákov sme vykonali prevenciu  násilia v rodine na základných a stredných školách, v rámci ktorej sa podarilo identifikovať 2 deti/rodiny ohrozené domácim násilím.  

V 5 dňovom dennom tábore v mesiaci júl 2013 sme pracovali s 30 deťmi. Tohto tábora sa zúčastnili po prvý krát aj 4 matky, u ktorých bol predpoklad, že účasť na táborových aktivitách im pomôže na čas sa odpútať od svojich problémov, zrelaxovať a obnoviť vnútorné sily.

V rámci programu Ja a mama, zameraného na posilňovanie vzťahových väzieb medzi deťmi a matkami, sme zrealizovali celkom 54 stretnutí matiek s deťmi, ktorých sa zúčastnili 3 klientky a ich 3 deti.    Všetky uvedené aktivity  v PTC Náruč sú pre  rodiny bezplatné,  preto  podpora zo strany organizácií ako Nadácia  J&T   je pre udržateľnosť programov pre ohrozené ženy, deti a rodiny v regióne Kysúc nesmierne cenná a nenahraditeľná.

„Náruč pre rodinu“

Od 01.09.2013 do 31.07.2014 realizuje Detské krízové centrum Náruč projekt „Náruč pre rodinu“ podporený Nadáciou pre deti Slovenska z fondu Hodina deťom.

Projekt je určený klientom DKC Náruč – deťom, ktoré v rodinách zažívali násilie, zneužívanie alebo zanedbávanie. Cieľom intervenčného programu je poskytnúť pomoc dieťaťu a rodine v kríze pri riešení ich situácie a predchádzať ďalšiemu násiliu a zanedbávaniu dieťaťa. Dieťaťu umiestnenému v krízovom centre pomáhame prekonať traumu, stabilizovať jeho prežívanie, správanie a školské výsledky, nájsť zdroje v sebe a dôveru v druhých. Rodičom a dôležitým dospelým podávame pomocnú ruku, aby dieťa po návrate vedeli prijať a postarať sa oň. Projekt v sebe spája odbornú terapeutickú prácu s deťmi, prácu s rodičmi (dôležitými dospelými) a praktické aspekty výchovy. Okrem pravidelných terapeutických a poradenských aktivít ponúkame rodičom a deťom možnosti zmysluplného využitia spoločného času a posilňovania rodinných vzťahov formou skupinových tvorivých, športových a rekreačných aktivít.

V októbri sa nám v rámci projektu podarilo opäť zrealizovať pobyt pre rodičov s deťmi, o ktorom píšeme na: http://www.zilinadnes.sk/mozaika/naruc-pre-rodinu

Začiatkom roka 2013 sme spustili projekt „Intervencia a advokácia ako nástroj pomoci týraným deťom a ich rodinám“. Projekt zameraný na pomoc týraným, zneužívaným  a zanedbávaným deťom spojil špeciálne intervenčné programy pre deti a rodiny s advokačnými aktivitami, t.j.  s aktivitami zameranými na obhajobu záujmov  detí ohrozených násilím.  Z technických dôvodov sme sa po konzultácii  s Nadáciou VÚB napokon rozhodli sústrediť na advokačné aktivity.

V rámci projektu sme absolvovali množstvo stretnutí so zástupcami štátnej a verejnej správy aj MVO zodpovednými za ochranu detí, pripomienkovali rad národných strategických dokumentov, spracovali podnety a návrhy pre prácu s ohrozenými deťmi, presadzovali záujmy detí ohrozených násilím na pôde Výboru pre deti a mládež, MPSVR, ÚPSVR, Generálnej prokuratúry, Koalície pre deti, Národnej Rady SR a ďalších inštitúcií, konzultovali prípravu dotazníka  prvého národného výskumu zameraného na výskyt násilia páchaného na deťoch, zúčastnili sa pracovných rokovaní smerujúcich k vzniku národnej stratégie na ochranu detí pred násilím a v zvýšenej miere komunikovali potrebu ochrany detí pred násilím prostredníctvom médií.

Napriek preukázateľnému významu  sú advokačné aktivity v prospech detí ohrozených násilím pre mnohé mimovládne organizácie „luxusom“. Keď pôsobíte v sociálnej oblasti, s minimálnymi finančnými zdrojmi a s maximálnou zodpovednosťou za životy klientov, máte čo robiť, aby ste udržali nad vodou nielen služby klientom, ale aj ľudí, ktorí ich poskytujú. Za takýchto podmienok sú advokačné aktivity prácou nad rámec. Ide o činnosť vyžadujúcu veľa času, energie, odborných skúseností, práce  s informáciami, často spojenú s ďalšími nákladmi pre organizáciu. Po medializácii prípadu utýranej Lucky sa nás novinári pýtali, prečo sme ako mimovládky už dávnejšie nebili na poplach a hlasnejšie nevolali po zmenách. Bolo dosť ťažké vysvetliť im, že sme robili, na čo nám stačili sily. Ak sa zatiaľ nepridali niektoré z ďalších mimovládok pôsobiacich v teréne, možno práve preto, že bojujú s udržateľnosťou základných služieb. Na advokáciu v prospech ohrozených detí nezískate podporu štátu, pretože ste neraz v pozícii jeho kritikov. Neprispejú vám  ani nadácie či sponzori. Tieto aktivity sú ako projekt ťažko uchopiteľné a ich výsledky sa dajú časovo len ťažko vymedziť, keďže ide spravidla o dlhé a zložité procesy. Prvou lastovičkou v tomto smere je zatiaľ len Nadácia VÚB, ktorá tento náš projekt podporila.

V doterajších advokačných aktivitách chceme  pokračovať aj po skončení projektu. Potvrdilo sa nám, že zvýšené advokačné úsilie napomáha urýchleniu procesov smerujúcich k zlepšeniu systému ochrany detí.  Veríme, že dopad našich aktivít a ich odzrkadlenie v médiách presvedčí aj našich partnerov a priaznivcov o dôležitosti aktívnej obhajoby práv a záujmov týraných, zneužívaných a zanedbávaných detí.

Za podporu nášho advokačného úsilia ďakujme Nadácii VÚB

Ivan Leitman, výkonný riaditeľ občianskeho združenia Náruč – Pomoc deťom v kríze

Považujem za veľmi nešťastné, ak sa do témy ochrany detí pred násilím vnášajú ideologické spory a demagógia. Obávam sa, že práve tohto sme svedkami v prípade hromadnej pripomienky proti ratifikácii Dohovoru Rady Európy o ochrane detí pred sexuálnym vykorisťovaním a sexuálnym zneužívaním.
Zámerom Dohovoru je chrániť deti pred sexuálnym násilím, najmä detskou pornografiou a prostitúciou, ako aj pred všetkými formami sexuálneho zneužívania, pretože majú zničujúci vplyv na zdravie a vývoj detí. V tomto duchu možno interpretovať celý tento dokument. Otázkou ostáva, prečo sa autori hromadnej pripomienky pri zdôvodňovaní nesúhlasu s ratifikáciou Dohovoru RE opierajú o fakty a argumenty vytrhnuté z kontextu a vyvolávajú vo verejnosti neodôvodnené obavy.
V ich zdôvodneniach sa uvádza, že „väčšina rodičov nesúhlasí so zavedením sexuálneho vzdelávania na školách“. Dohovor RE pritom nehovorí o sexuálnom vzdelávaní, ale o tom, že deťom majú byť poskytnuté informácie o rizikách sexuálneho vykorisťovania a sexuálneho zneužívania, prispôsobené ich chápaniu a s dôrazom na rizikové situácie. Autori hromadnej pripomienky tiež vyjadrujú obavy z toho, že špecifické informácie o sexuálnom zneužívaní detí môžu oslabiť pocit bezpečia detí, zneistiť ich a deformovať ich vnímanie ľudí ako zdroja nebezpečenstva. Každý, kto uvažuje podobným spôsobom, by si mal uvedomiť, že zamlčovaním informácií deťom ich vystavujeme podstatne väčším rizikám. Ako môže deťom uškodiť, ak sa dozvedia, že sa majú vyhýbať zverejňovaniu citlivých informácií na sociálnych sieťach, nemajú pod žiadnou zámienkou púšťať do bytu cudzích ľudí, ani nikomu dovoliť, aby sa ich dotýkal spôsobom, ktorý je nepatričný? Hovorme radšej o tom, ako má vyzerať prevencia, kto ju môže vykonávať, akými formami a za akých podmienok. Keby mali deti dostatok informácií o rizikách sexuálneho zneužívania, nestávalo by sa, že dieťa si takmer do dospelosti myslí, že je normálne, ak ho otec celé roky zneužíva, ako tomu bolo v nedávno medializovanom prípade. Rovnako ak by potrebnými informáciami disponovali dospelí, ktorí s deťmi prichádzajú do styku, určite by boli väčšmi schopní pomôcť ohrozenému dieťaťu, pretože obeti sexuálneho zneužívania nie je nič platné, keď sa učitelia či lekári spätne vyjadria, že sa im veru niečo nepozdávalo, ale nechceli sa do veci miešať.
Celkom som nepochopil výhradu autorov hromadnej pripomienky, že „nie je spoločenská zhoda pre etablovanie LGBTI ideológie, teda ani pre vzdelávanie detí o sexuálnych témach s ohľadom na LGBTI komunitu“, pretože tému LGBTI Dohovor vôbec nerieši. Takáto interpretácia zásady nediskriminácie, prevzatej do textu Dohovoru z Charty základných práv Európskej Únie, pôsobí v danom kontexte nanajvýš účelovo.
Osobitnú kapitolu Hromadnej pripomienky tvoria obavy z masívneho odoberania detí z rodín. Autori hromadnej pripomienky odmietajú Dohovor RE z obavy, aby „nedochádzalo k odoberaniu detí z rodín na základe krivého obvinenia alebo z malicherných príčin“. Dohovor pritom jasne hovorí nie o odoberaní detí, ale o „intervenčných postupoch, ktoré zahŕňajú možnosť premiestnenia obete z jej rodinného prostredia, ak sa rodičia alebo osoby, ktoré majú dieťa v osobnej starostlivosti, podieľali na jeho sexuálnom vykorisťovaní alebo sexuálnom zneužívaní…“. Podsúvanie predpokladu, že môže ísť o odoberanie detí pred riadnym rozhodnutím súdu, je v slovenských podmienkach úplne neopodstatnené, pretože v prípadoch vyňatia dieťaťa z rodiny vždy rozhoduje súd a pokiaľ mi je známe, so žiadnou inou alternatívou sa ani nepočíta. Smutné je, že sa tu medzi ľuďmi šíri strach, že im sociálka môže vziať dieťa, ak mu dajú ľudovo povedané po zadku. Totálny nezmysel. S čím sa naopak stretávame v našej praxi my je, že deti ohrozené hrubými formami týrania alebo sexuálneho zneužívania sú dlhodobo ponechané napospas rodičovi či rodičom, ktorí toto násilie na nich páchajú, pričom nikto nereaguje na varovné signály a ich často nemé volanie o pomoc. Žiaľ, stáva sa to aj v prípadoch rodín, ktoré sú v dlhodobom sledovaní orgánov sociálnoprávnej ochrany. Ak teda argumentom k odmietnutiu ratifikácie Dohovoru má byť podľa iniciátorov hromadnej pripomienky to, že „slovenská spoločnosť nie je dostatočne zrelá .. a pracovníci sociálnoprávnej ochrany detí nie sú dostatočne odborne a personálne pripravení…“, nemalo by byť našim spoločným záujmom skôr zvyšovanie tlaku na kultiváciu spoločnosti, zvyšovanie profesionality pracovníkov SPO a zavádzanie postupov, ktoré povedú k zlepšeniu ochrany detí?