Z našej praxe – dobrej aj zlej. Chce to zmenu!

Dlhodobo poukazujeme na to, že sú postupy, ktoré sa musia na Slovensku zmeniť. I preto 6. septembra 2023 vyšiel v DennikN článok, ktorý Vám prinášame v plnom znení:

Jedno z poradenských pracovísk občianskeho združenia Náruč – Pomoc deťom v kríze so sídlom v Žiline pred časom pomáhalo rodine, kde sa preukázalo, že muž dlhodobo týral svoju partnerku aj ich spoločné deti.

Hoci vyšetrovanie aj psychologickí znalci vtedy potvrdili, že deti hovoria o násilnom otcovi pravdu, podľa sudkyne mal právo sa naďalej stretávať so svojimi deťmi. Násilie na deťoch tak pokračovalo.

Ide o jeden z anonymizovaných prípadov, ktoré poskytla Denníku N Náruč a ktoré ilustrujú zlú, ale aj dobrú prax v prípadoch týraných a zneužívaných detí na Slovensku.

Po odchode matky začal týrať deti

Prípad, ktorý spomíname v úvode, sa začal násilím muža voči svojej partnerke. Keď sa žena po jednom konflikte psychicky zrútila a záchranári ju odviezli do nemocnice, jej dve deti boli zverené do opatery otca.

Hoci celá rodina pôsobila navonok usporiadane, po nedobrovoľnom odchode matky násilie pokračovalo na deťoch, ktoré vtedy mali 11 a 7 rokov. „Otec ich ťahal za vlasy, bezdôvodne ich buchnátoval a za horšie známky ich bil remeňom. Deti boli v neustálom strese. Snažili sa robiť všetko tak, aby otcovi vyhoveli, ale aj tak si opakovane nachádzal dôvody, pre ktoré ich trestal,“ komunikuje Náruč o prípade.

Chlapec aj dievča prežívali stres už aj predtým, hlavne pri rodičovských hádkach. Báli sa, že otec vážne ublíži matke. „Starší chlapec bol utiahnutý, mladšie dievča bývalo neustále choré, pri strese alebo v záťažovej situácii vracalo,“ uvádza v opise Náruč.

Polícia začala prípad vyšetrovať, keď zasahovala v rodine po jednom z otcových útokov. Vyšetrovatelia vyhodnotili tvrdenia detí aj ich matky ako pravdivé a znalci z odboru psychológie potvrdili u oboch detí traumu a stres, ktoré prežívali pri kontakte s otcom.

Napriek prebiehajúcemu trestnému konaniu proti otcovi a vyjadreniam znalcov o tom, aký negatívny vplyv má na deti stretnutie s otcom, sudkyňa nariadila stretávanie detí s otcom pod dozorom zamestnanca sociálnoprávnej ochrany („sociálky“). „Obe deti súdu opísali skutky, pre ktoré nechcú byť s otcom a nechcú sa s ním stretávať osamote. Nato sudkyňa rozhodla, že otec má právo sa s nimi stretávať,“ uvádza sa v opise prípadu.

Deti mali pred stretnutiami s otcom psychosomatické prejavy – vracali, bolelo ich brucho a zo stresu sa nadmerne potili. Po takýchto traumatizujúcich stretnutiach písali sociálni pracovníci úradu správy na súd. Až po niekoľkých z nich sudkyňa napokon ponechala stretávanie detí s otcom na dobrovoľnosti a otec po čase prestal deti kontaktovať.

Trvalo dva roky od vznesenia obžaloby, kým bol muž odsúdený za týranie na osem rokov odňatia slobody. Medzitým však boli deti vystavené nariadením sudkyne opätovnej traumatizácii. „Vyšetrovateľ navyše kládol deťom sugestívne otázky a poznámky, ktorými obhajoval otca: ‚Ale inak vás mal rád? Inokedy sa však o vás staral? Inokedy vás nebil alebo veď vám kupoval oblečenie.‘ Ak aj dospelému človeku podsúva takéto veci autorita, ktorá ho má ochraňovať, nedivím sa, že prípad trvá aj dva roky,“ hovorí Jana Braciníková z Náruče.

Prípad so šťastným koncom 

Pracovníci Náruče však majú aj pozitívne skúsenosti pri riešení niektorých prípadov, na ktorých sa podieľali. Väčšinou to podľa nich bolo zásluhou iniciatívy jednotlivcov a nie štandardizovaného systému.

V jednom z prípadov požiadala polícia Náruč o priestory, v ktorých by mohla vypočuť dve deti do 15 rokov. „Otec bol umiestnený vo väzbe po tom, ako matka po jednom z opakovaných násilných incidentov prvýkrát privolala políciu,” uvádza sa v opise prípadu.

Počas výsluchu detí sa s ich matkou porozprávali pracovníci Detského advokačného centra Náruč a ponúkli jej program sociálneho, psychologického a sociálno-právneho poradenstva. Žena ponuku uvítala, najprv ju však musela schváliť sociálka, pretože služba je financovaná štátom. Toto sa však podľa pracovníkov centra udialo bezodkladne.

Na rozdiel od prvého sa tento prípad vyriešil za pár mesiacov. Pozitívny vplyv mal podľa odborníkov okrem rýchleho nasadenia podporného programu pre detské obete násilia aj aktívny prístup matky. Často sa totiž stáva, že sa druhý rodič postaví na stranu násilného partnera/partnerky. Hoci vie o týraní a zneužívaní, môže byť od partnera alebo partnerky emocionálne či finančne závislý.

„Matka sa v tomto prípade postavila k riešeniu veľmi proaktívne. Podala žiadosť o rozvod, našla nové bývanie, kam sa s deťmi presťahovala, a zmenila zamestnanie. Napriek tomu, že manžel mal snahu matku kontaktovať, atakovať a odhovárať ju od úmyslu osamostatniť sa, dokázala jeho tlaku odolať,“ uvádza Náruč o prípade.

Znalec z odboru psychológie potvrdil u detí traumatizáciu v dôsledku otcovho správania a deti boli po absolvovaní poradenského programu psychicky stabilizované.

Čo prispieva k zlyhaniu jednotlivcov

Podľa programovej manažérky Náruče Jany Braciníkovej zlyhanie jednotlivcov, aké sa udialo v prvom spomínanom prípade, umožňuje zastaralý prístup k detským obetiam. „Dieťa sa a priori považuje za nedôveryhodného svedka,“ vysvetľuje dôvody.

Pri riešení prvého prípadu sa podľa pracovníkov Náruče na súde nespojili informácie z dvoch zdanlivo nezávislých konaní: konaní o zverení detí do starostlivosti jedného z rodičov a prebiehajúcom trestnom konaní týkajúcom sa možného ohrozenia detí zo strany otca. Hoci trestné konanie ešte nebolo uzavreté, už v tom čase boli známe mnohé skutočnosti podporujúce status obetí u detí. „Chýbajúce prepájanie odborníkov a nedostatočná výmena informácií medzi nimi mnohokrát rezultujú do rozhodnutí, ktoré deťom privodzujú ďalšie traumy a emočné zranenia,“ hovorí riaditeľ Náruče, psychológ Róbert Braciník.

Keď sa navyše dospelí ľudia stretnú s tvrdením, že by sa niekto mal dopúšťať na dieťati veľmi hrubej formy násilia, prirodzené obranné mechanizmy ich poháňajú k tomu, aby tomu neverili. „Chceme žiť v ilúzii ideálneho sveta a bránime sa každej správe o tom, že je ubližované najslabším a najmenším,“ vysvetľuje psychológ.

Niekedy do toho vstupujú aj vlastné skúsenosti a predsudky ľudí, ktorí prípady riešia. „Mali sme dospelú klientku, ktorá bola obeťou násilia, no vyšetrovateľka to nechcela akceptovať, pretože jej sestra bola obeťou domáceho násilia a táto pani sa správala inak ako jej sestra,“ dodáva Jana Braciníková.

Prevenciou takýchto zlyhaní jednotlivcov v slovenskom systéme pomoci obetiam násilia by podľa Náruče mohlo byť to, ak by sa do riešenia prípadu už na začiatku koordinovane zapájalo viac zložiek.

Ak sa rozhodnete nahlásiť polícii týranie alebo sexuálne zneužívanie detí a prípad naplní definíciu trestného činu, zapojí sa doň aj prokuratúra a súd. Okrem nich sa prípadmi zaoberá aj sociálnoprávna ochrana detí a môžu byť prizvané aj nezávislé inštitúcie či pomáhajúce organizácie, na Slovensku to však nie je pravidlom. Tieto zložky navyše medzi sebou dostatočne nekomunikujú – podobné to bolo aj v prvom spomínanom prípade.

Včasná úvodná konzultácia prípadu detských obetí násilia v širšom, „multidisciplinárnom“ tíme znižuje aj podľa zahraničných odborníkov riziko, že jeho priebeh negatívne ovplyvní rozhodnutie jedného človeka z radov polície, prokuratúry alebo súdu. „Pomohlo by, keby si čo najskôr po ohlásení prípadu sadli k spoločnému stolu skúsený koordinátor prípadu, pracovník sociálnoprávnej ochrany spolu s prokurátorom a vyšetrovateľom prípadu, prípadne aj so zástupcom školy či inej inštitúcie, ktorá ohlásila prípad,“ hovorí Jana Braciníková.

Podobné stretnutia povinne prebiehajú napríklad v Dánsku alebo vo Švédsku, kde je sieť centier na pomoc detským obetiam násilia vybudovaná v každom regióne. Ak prípad napĺňa definíciu trestného činu, výsluch detí sa musí konať do troch týždňov. Ak definíciu nespĺňa, tím spoločne hľadá také riešenia situácie, ktoré sú v najlepšom záujme dieťaťa.

Výsluch nemusí byť traumatizujúci

V prípadoch, keď ide o detské obete, je podľa odborníkov dôležité, aby sa postupovalo rýchlo a citlivo. U nás problém často nastáva už pri vypočutí detí v prípravnom konaní. „Dieťa býva často vypočúvané ako posledné, čo niekedy trvá tri aj štyri mesiace. A čím neskôr vypovedá, tým viac je jeho výpoveď kontaminovaná okolím. Napríklad príbuznými, ktorí stoja na strane páchateľa,” vysvetľuje Róbert Braciník.

Mnohé deti navyše nemajú mentálnu kapacitu sústrediť sa na výpoveď dostatočne dlhý čas a potrebovali by výsluch rozdeliť na viac častí (tzv. sekvenčný výsluch), to sa však v praxi nedeje. Problémom je aj časté menenie výpovede zo strany detí, na čo mnohí vyšetrovatelia nie sú pripravení.

„Dieťa zvažuje, či bude naďalej vypovedať tak, že by to mohlo znamenať, že príde o jedného alebo aj oboch rodičov či iných príbuzných,“ opisuje psychológ. Ak sa výsluch odohrá s časovým odstupom, dieťa už podľa neho nemusí byť spolupracujúci svedok a má tendenciu vypovedať tak, aby to bolo pre neho z jeho pohľadu dobré.

Vo väčšine európskych štátov aj preto vypočúvajú deti alebo obete sexuálneho násilia špeciálne vyškolení vyšetrovatelia a vyšetrovateľky a prípady sú následne posunuté prokurátorom a sudcom, ktorí sa tiež špecializujú na tento typ obetí. „Výsluch nemusí byť traumatizujúci, ak prebehne v príjemnom a bezpečnom prostredí s človekom, ktorý je edukovaný v komunikácii s dieťaťom. V tomto máme stále čo doháňať,“ vraví psychológ Braciník.

V mnohých krajinách sveta postupujú vyšetrovatelia a vyšetrovateľky podľa štandardizovaného protokolu. Vyšetrovatelia v ňom majú rozpísané otázku po otázke, ako viesť výsluch, vrátane viet, ktoré pomôžu navodiť dôveryhodnú atmosféru pred výsluchom. „Najlepšie sa to naučíte tak, že donesiete nahrávky z výsluchov a odborník-supervízor vám povie, čo sa dá zlepšiť. Edukovaný, citlivý a neustále sa vzdelávajúci vyšetrovateľ vie posunúť výsluch úplne niekam inam,“ zhodujú sa pracovníci Náruče.

Podľa ich skúseností k odsúdeniu páchateľa dochádza iba v zlomku riešených prípadov. „Pripomíname, že tak je to aj vo svete a odsúdenie páchateľa by ani nemalo byť našou jedinou métou. Mali by sme sa pozerať na to, aby násilie znova neprebiehalo a aby bolo ošetrené aj dieťa, aj vzťahy v rodine. Tak, aby dieťa po tom, ako všetko prehrmí, nebolo považované za vinníka a zároveň nestratilo dôveru vo svet okolo seba – že mu verí a je schopný mu pomôcť.“

Ako spoznám, že dieťa môže byť obeťou týrania či zneužívania

Spozornieť by sme mali vtedy, keď sa dieťa začne vyhýbať aktivitám alebo ľuďom, ktorí ho dovtedy tešili. „Môže mať náhlu zmenu správania – byť príliš utiahnuté alebo, naopak, hlučné,“ hovorí Jana Braciníková.

Niektoré deti môžu začať nosiť aj v lete dlhé rukávy, aby zakrývali známky násilia alebo sebapoškodzovania. Alebo môžu mať zrazu nevysvetliteľnú sumu peňazí či drahé veci. „Pri tomto všetkom by vám mali blikať kontrolky,” hovorí odborníčka.

Či už sme rodič, pedagóg alebo rodinný známy, základom je mať dôverný a rešpektujúci vzťah s dieťaťom. Ako na to? Podľa psychológa Róberta Braciníka by sme mali dávať dieťaťu úprimne najavo, že sa nám môže zdôveriť. „Pýtajme sa ho na vzťah s kamarátkami a s kamarátmi, či sa mu páči na svete, a nedávajme mu len múdre rady. Má zmysel pýtať sa. Možno zistíme, že dieťa ťažko prežíva zaľúbenie, alebo ho trápi, že ‚nevyniká‘ medzi spolužiakmi. Aj vtedy má zmysel poskytnúť pomocnú ruku.“

Čo robiť, ak sa rozhodnem odísť od násilného človeka?

Základ je zistiť, kto by nám mohol pomôcť. „Najjednoduchšie je povedať, aby ste sa obrátili na políciu či na sociálku. Z našej skúsenosti to nebýva úplne ideálne,“ hovorí Róbert BraciníkRadí si najskôr vytvoriť podpornú sieť, nájsť ľudí, ktorí nám môžu pomôcť, a postupne si pripravovať jednotlivé kroky, ktoré nám umožnia odchod. Podľa neho je dôležité mať aj psychologickú pomoc. „Pokiaľ je to možné, odporúčame obrátiť sa na poradenské centrá, ktoré vám ju poskytnú a pomôžu vám aj v prípade prípravného konania.“

Niektoré centrá navyše ponúkajú aj možnosť dočasného ubytovania. Bezpečie môžu niekedy poskytnúť aj príbuzní alebo známi. „Začnite sa rozprávať s ľuďmi, ktorí neodsudzujú a nebagatelizujú situácie druhých. Samotné obete často pochybujú samy o sebe a potrebujú spätnú väzbu od viacerých ľudí,“ dodáva psychológ.

Zdroj: https://dennikn.sk/3541709/deti-tahal-za-vlasy-a-bil-remenom-pre-zle-znamky-sudkyna-napriek-tomu-umoznila-otcovi-aby-sa-s-nimi-stretaval/?ref=tit