Čo sa stane, ak dieťa rodičovi nahrádza partnera, kamaráta či dokonca rodiča?

Dieťa nemá mať pocit, že ono je zodpovedné sa šťastie rodiča, alebo za fungovanie rodiny či chod domácnosti. Niektoré deti musia na seba zobrať úlohu rodiča a nedobrovoľne tak dospieť predčasne.

Parentifikácia je termín, ktorý opisuje výmenu rolí, kedy sa dieťa stáva akoby rodičom a teda napĺňa potreby rodiča: ten čaká od dieťaťa utešenie – je pre neho bútľavou vŕbou či dieťa preberá viaceré rodičovské povinnosti. Hlavný dôraz v takomto vzťahu je kladený na potreby a emócie rodiča a potláča potreby dieťaťa. Parentifkácia, ktorá má negatívny vplyv na vývoj dieťaťa, je považovaná za jednu z foriem zanedbávania a zneužívania detí.

Podľa odbornej literatúry môže ísť buď o tzv. inštrumentálnu parentifikáciu, kedy dieťa má napr. zodpovednosť za starostlivosť o mladších súrodencov, alebo o domácnosť. Pozor, nehovoríme o výpomoci rodičovi, ktorá dieťa učí životným zručnostiam a pomáha budovať u dieťaťa pocit zodpovednosti, ale o situácii, keď dieťa supluje rodiča a sú naň kladené požiadavky neprimerané jeho veku.

Iným typom prenášania zodpovednosti na dieťa, podľa výskumov častejším a pre dieťaťa deštruktívnejším,  je tzv. emocionálna parentifikácia, kedy rodič ventiluje dieťaťu svoje emócie, neprimerane intenzívne s ním zdieľa svoje pocity, vyžaduje pochopenie od dieťaťa, dožaduje sa napĺňania prioritne vlastných emočných potrieb, pričom nevníma/nezaoberá sa potrebami a pocitmi dieťaťa. Napr. miesto toho, aby napr. hovoril s dieťaťom o smútku či sklamaní, ktorý dieťa momentálne prežíva (v škole, v kamarátskom vzťahu, …), vedie rozhovory napr. o tom, aká je úloha rodiča náročná, či aký mal ťažký deň v práci.

Rodič to často robí nevedome, mohol si totiž takýto vzťah s rodičmi ako dieťa zažívať sám. Takáto zámena rolí môže nastať i vtedy, ak je rodič citovo alebo mentálne nezrelý, zatrpknutý voči opačnému pohlaviu, má nízky vek, prekonal psychickú traumu alebo trpí duševnou poruchou.

Napr. i alkoholizmus rodiča a nevyrovnanosť rodiny vzbudzujú v dieťati pocity bezmocnosti, ktoré sa snaží zmenšovať tak, že prevezme na seba časť rodičovských úloh v rodine alebo dokonca starostlivosť o rodiča.

Dieťa, ktorého mozog i telo sú ešte vo vývine, nie je reálne schopné prebrať úlohu dospelého rodiča. Veku neúmerné požiadavky a prenesená zodpovednosť prinášajú deťom o.i. i pocity neúspechu a zlyhania. Identita dieťaťa býva založená na tom, čo iní chcú, čo potrebujú (som dobrý, len keď som pre druhých dôležitý). V správaní parentifikovaných detí narastá riziko výskytu nervozity, úzkostí, depresie či sebapoškodzovania a porúch príjmu potravy. Deti mávajú často pocity viny a hanby; nevedia povedať, čo cítia, čo chcú či potrebujú. A nezriedka nevedia prejaviť svoje emócie.

V dospelosti môže byť takto formovaný človek viac empatický až hypersenzitívny na prežívanie druhých, ale ťažko vníma svoje pocity, potreby, hranice. Častokrát sa potom stáva, že v dospelosti na seba kladie neúmerne vysoké nároky a keď v nich zlyháva, prehlbujú sa jeho pocity menejcennosti, trpí nízkou sebaúctou. Za spomenutie stojí i fakt, že takto nastavení ľudia ľahšie „spadnú“ do závislých vzťahov, v ktorých je jeden akoby opatrovateľ a druhý opatrovaný. V ich dospelých vzťahoch sa často vyskytujú pochybnosti o tom, či „som dosť dobrý“, resp. „dobrý som len vtedy, keď si splním povinnosti“ a som za to ocenený (podmienená láska). Výskumy potvrdzujú, že mnohí dospelí, ktorí boli v detstve parentifikovaní, neskôr vyžadujú od vlastných detí spätné naplnenie svojich emocionálnych potrieb – teda často dochádza k tzv.  transgeneračnému prenosu.

Čo s tým, ak som si uvedomil, že som bol parentifikovaný a malo to na mňa negatívny vplyv?

Dôležitá je uzdravujúca, tzv. korektívna skúsenosť s vytváraním si nových zdravých vzťahov. Je potrebné učiť sa vnímať vlastné pocity… a tiež, nebáť sa vyhľadať odbornú psychologickú či psychoterapeutickú pomoc.

A ešte POZOR na druhý extrém: nie je potrebné deti chrániť pred všetkými náročnými životnými situáciami či negatívnymi pocitmi, práve naopak: zažiť si, že smútok a bolesť sa dajú prežiť, je pre deti vynikajúca životná skúsenosť! Byť smutný alebo nahnevaný je prirodzenou súčasťou nášho ľudského života, nesnažte sa preto deti zachraňovať pred týmito pocitmi. Ak ste ako rodič v emočne náročnej situácii, vysvetlite to dieťaťu primerane jeho veku a dajte mu aj informáciu, že situáciu ako dospelák zvládnete (aj keď to možno potrvá dlhší čas). A ak vaše dieťa premôže záchvat hnevu alebo smútku, buďte preň bezpečným miestom, kde môže naplno prežiť svoje ťaživé pocity. Najdôležitejšie, čo deťom vo vypätých situáciách môžete dať, je vaša pokojná prítomnosť.

Viac informácií k téme parentifikácie:

Jones, R. A., & Wells, M. (1996):  An empirical study of parentification and personality. American Journal of Family Therapy, 24(2), str. 145–152.

Hooper, L. M., DeCoster, J., White, N., & Voltz, M. L. (2011). Characterizing the magnitude of the relation between self‐reported childhood parentification and adult psychopathology: A meta‐analysis. Journal of Clinical Psychology, 67(10), str. 1028–1043.

Výskum prevalencie výskytu parentifikácie v Poľsku (2022): https://www.researchgate.net/publication/355584925_Parentification_in_Polish_Adolescents_a_Prevalence_Study