Dieťa ako svedok násilia v rodine – 3 najčastejšie nepravdivé mýty

Mýtus č. 1: Čím je dieťa mladšie, tým menej bude vystavené násiliu.

Malé deti nie sú imúnne voči účinkom násilia. Klinické skúsenosti naznačujú, že malé deti sú hlboko ovplyvnené, keď sú svedkami násilia, najmä ak je páchateľom alebo obeťou násilia rodinný príslušník.

Mýtus č. 2: Malé deti si nebudú pamätať násilie, ktorého boli svedkami.

Deti nezabudnú, čoho boli svedkami. Dospelí dúfajú, že ak sa o násilí nebude hovoriť, spomienky detí na túto udalosť zmiznú. Malé deti však preukazujú pozoruhodnú schopnosť spomenúť si na traumatické udalosti. Živé rozprávanie detí o násilných udalostiach je v kontraste so správami rodičov, že ich deti násilie nevideli alebo o ňom nevedeli.

Mýtus č. 3: Násilie je problém sociálne slabších rodín.

Násilie v rodinách sa vyskytuje vo všetkých spoločenských vrstvách! ¹

– – –

K vyššie uvedeným faktom dodávame pár informácií zo zahraničných štúdií:

Štúdia Kilpatricka, Litta a Williamsa (1997) dospela k záveru, že byť svedkom násilia v rodine je skúsenosť sama o sebe dostatočne intenzívna na to, aby u detí vyvolala posttraumatický stres.

Štúdia Adverse Childhood Experiences (ACE) vedená Centrom pre kontrolu a prevenciu chorôb klasifikovala vystavenie domácemu násiliu ako jednu z niekoľkých nepriaznivých detských skúseností, ktoré prispievajú k nízkej kvalite života, predčasnej smrti a rizikovým faktorom mnohých detí. Mladšie deti prejavujú väčšiu mieru psychickej úzkosti ako staršie, vývojovo zrelšie deti. Chlapci majú tendenciu prejavovať prežívanie problémov viac navonok (externalizácia), často v podobe agresívneho správania, zatiaľ čo dievčatá majú tendenciu prežívať problémy viac vnútorne (internalizácia) pričom častým prejavom je sociálne stiahnutie či depresia. ²

Našťastie existujú riešenia, ktoré môžu zmierniť najhoršie dopady na dieťa, pričom kľúčovú úlohu zohrávajú bezpečné a podporujúce vzťahy s aspoň jedným z rodičov či iným dospelým (Carlson 2000, Edleson, 2011, Hughes a kol., 2001).

Každý z nás má príležitosť a zároveň aj zodpovednosť poskytnúť deťom emocionálnu a sociálnu podporu. Majme preto na pamäti, že existujú spôsoby, ako by sme mohli efektívnejšie pomôcť a prispieť k uzdraveniu tých, ktorí to potrebujú – jedným z nich je i vyhľadanie odbornej, špecializovanej pomoci.