EHP/EEA: Podporné programy pre rodiny v kríze ako efektívny nástroj ochrany detí pred násilím

Realizujeme projekt s názvom Podporné programy pre rodiny v kríze ako efektívny nástroj ochrany detí pred násilím

Zhrnutie projektu:

Ide o pilotný projekt Detského krízového centra Náruč zameraný na rozvoj terénnych a ambulantných sociálnych služieb určených dieťaťu ohrozenému sy. CAN a rodine v kríze. Cieľom projektu je prostredníctvom podporných sociálnych služieb zefektívniť ochranu detí ohrozených násilím v rodine, posilniť vyhľadávaciu činnosť a pracovať s rodinami v kríze, aby sa predišlo ich rozpadu a umiestneniu dieťaťa v ústavnej výchove. Očakávame, že projekt zvýši kvalitu života cieľových skupín (60 detí, 30 rodín), bude pôsobiť preventívne proti násiliu na deťoch a v rodinách, pomôže eliminovať následky násilia na dieťati (psychické poruchy, sociálno-patologické javy), posilní funkčnosť rodín a prispeje k vyriešeniu krízových situácií v rodinách. Výsledky chceme dosiahnuť prostredníctvom vyhľadávacej a identifikačnej činnosti, odborného poradenstva pre dieťa a rodinu a terénnej sociálnej práce s princípmi prípadového manažmentu.V rámci projektu chceme posilniť ambulantné a terénne služby v DKC Náruč prostredníctvom vybudovania odborného sanačného tímu pozostávajúceho z 2 psychológov a 2 sociálnych pracovníkov. Títo budú mať za úlohu pokryť 3 piliere pomoci ohrozenému dieťaťu a rodine v kríze, ktoré sú zároveň totožné s hlavnými aktivitami projektu:

1. Vyhľadávacia činnosť – prostredníctvom preventívnych aktivít a komunikácie so školami a orgánmi SPO vyhľadať dieťa ohrozené násilím v rodine a nadviazať s rodinou kontakt.  V prípade potreby za spoluúčasti orgánov SPO zabezpečiť vyňatie dieťaťa z ohrozujúceho prostredia a jeho umiestnenie v DKC Náruč na diagnosticko-rehabilitačný pobyt na obdobie, kedy sa bude s rodinou pracovať.
2. Odborné poradenstvo a starostlivosť pre dieťa a jeho rodinu – intenzívnou prácou s dieťaťom a jeho rodinou napomôcť ozdraveniu dieťaťa a jeho návratu do pôvodného rodinného prostredia. V prípadoch nezlučiteľných so záujmami dieťaťa nasmerovať dieťa do širšej rodiny, prípadne náhradnej rodinnej starostlivosti a minimalizovať ústavnú starostlivosť ako riešenie. Základom odborného poradenstva bude psychologická diagnostika dieťaťa v DKC Náruč a sociálna diagnostika rodinného prostredia. Na jej podklade bude vytvorený plán práce s dieťaťom a jeho rodinou v duchu prípadového manažmentu. Rodine ponúkneme odborné služby zariadenia, ktoré budú zamerané na korekciu rodinných vzťahov, riešenie individuálnych problémov jednotlivých členov rodiny a napomôžu návratu dieťaťa do rodiny. U dieťaťa umiestneného v DKC Náruč pôjde o individuálnu psychologickú starostlivosť, pre rodinu v kríze bude k dispozícii sociálne a psychologické poradenstvo. Poradenstvo bude poskytované prevažne formou ambulantných služieb.
3. Terénne sociálne služby pre dieťa a jeho rodinu – podporovať, sledovať a ošetrovať dieťa a jeho rodinu nielen počas umiestnenia dieťaťa v DKC Náruč, ale aj po jeho odchode zo zariadenia, aby sa predišlo opätovnému zlyhaniu rodiny a retraumatizácii dieťaťa.

Pôjde najmä o pravidelné návštevy rodín v kríze v ich prirodzenom prostredí s cieľom naďalej rozvíjať a podporovať ich zdroje, aby sa udržala funkčnosť rodiny, bezpečné a podporné rodinné vzťahy a zabránilo umiestneniu dieťaťa v ústavnej starostlivosti. V rámci uplatňovania princípov prípadového manažmentu budeme intenzívne komunikovať a spolupracovať s ďalšími organizáciami poskytujúcimi pomoc a služby rodine v danom regióne (SPO, školy, partnerské MVO pracujúce v sociálnej oblasti,…). Prepojenie služieb organizácií chceme dosiahnuť tiež realizáciou prípadových konferencií. Očakávame tým zefektívnenie práce na prípadoch, ale aj sieťovanie a búranie bariér medzi štátnou správou a MVO, ako sa nám to už v podobne realizovaných postupoch osvedčilo.

Projekt sa začal realizovať 25. júla 2013 podpísaním zmluvy s donorom a jeho realizácia potrvá do 30.júna 2015

Projekt sa realizuje vďaka podpore Islandu, Lichtenštajnska a Nórska prostredníctvom Programu aktívne občianstvo a inklúzia, ktorý realizuje Nadácia Ekopolis v spolupráci s Nadáciou pre deti Slovenska a SOCIA – nadácia na podporu sociálnych zmien.

Program aktívne občianstvo a inklúzia

Prípadové konferencie

Za našu organizáciu sme si ako príklad dobrej praxe vybrali jednu z aktivít projektu – a to prípadové konferencie. Ide o spoločné stretnutia odborníkov, ale i laikov, ktorí sú zainteresovaní do riešenia problémov konkrétnej rodiny. Cieľom takéhoto stretnutia je vzájomná výmena informácií a naplánovanie spoločných postupov smerujúcich k sanácii rodinného prostredia. Zaujímavosťou, alebo odlišnosťou tohto nástroja od zaužívaných postupov je, že na tieto stretnutia sú prizývaní aj dotknutí členovia rodiny – najčastejšie rodičia dieťaťa, ale môžu to byť aj iní príbuzní či známi, ktorí majú k prípadu čo povedať. Títo majú možnosť sa priamo zapojiť do tvorby stratégií na pomoc rodine, prípadne reflektovať navrhované riešenia zo strany iných účastníkov.

Prípadové konferencie sú na poli sociálnej práce v  SR relatívne novým nástrojom. Ich začlenenie do portfólia našich činností prostredníctvom tohto projektu bolo aj pre našu organizáciu výzvou. V nasledujúcej časti sa pokúsime priblížiť špecifikum tohto nástroja v kontexte zaužívaných postupov v práci s rodinou bežnou v našich podmienkach, ako ich vidíme po 14 mesiacoch realizácie projektu.

Ako prvý fenomén tu vystupuje samotná prítomnosť členov rodiny na rokovaní odborného tímu:

Začlenenie príbuzných dieťaťa (najmä rodičov či iných opatrovníkov) vytvára iné podmienky na rozhovor o problémoch rodiny, ako by to bolo v prípade ich neprítomnosti. Všetci zúčastnení musia viac vážiť svoje slová, musia sa naučiť hovoriť o veciach otvorene a pravdivo, no zároveň taktne. Pre odborníkov možno náročná situácia. Ani dotknutí rodičia/opatrovníci dieťaťa to nemajú ľahké – z viacerých strán musia prijať otvorenú kritiku na svoju osobu. Nie je neobvyklé, že to u nich končí slzami… Zaujímavým zistením bolo, že u žien – matiek sme sa stretli s väčšou odvahou zúčastniť sa týchto stretnutí, ako u ich partnerov. (Otcovia často vôbec nenabrali odvahu sa týchto stretnutí zúčastniť). Na druhej strane prítomnosť členov rodiny napomáha odbúraniu pocitu vyjadreného frázou „O nás bez nás.“

Ďalšiu výhodu by sme radi ilustrovali príkladom z medicínskeho prostredia: tu je známy pojem kompliancia, ktorý popisuje ochotu pacienta spolupodieľať sa na liečbe – napr. dodržiavať liečebný režim, pravidelne užívať lieky, vyhýbať sa zdraviu škodlivým látkam… Má sa za to, že pacient vie do veľkej miery dopredu odhadnúť, nakoľko bude schopný dodržiavať všetky odporúčania lekára. Keď by sme preniesli tento príklad do oblasti sociálnej práce s rodinou, prítomnosť členov rodiny na prípadovej konferencii a ich možnosť vyjadriť sa k navrhovaným riešeniam (najmä čo sa týka reálnej možnosti ich uskutočnenia) do veľkej miery predikuje ich uskutočniteľnosť v praxi. Z našej skúsenosti vyplýva, že odborníci (najmä ak sa ich zíde viacero dohromady)majú spontánnu tendenciu naplánovať príliš náročné opatrenia na pomoc rodine, ktoré je potom ťažko preniesť do reálnej podoby. Robia tak síce v dobrej viere pomôcť rodine čo najskôr upraviť a zlepšiť vlastné sociálne pomery, pomalý progres až reziliencia (odpor) klientov však vedie k frustrácii na strane pomáhajúcich pracovníkov. Vzniká tak začarovaný kruh. Prítomnosť tých, ktorí budú musieť navrhované opatrenia uskutočniť a ich spätná väzba celý proces takpovediac uzemňuje a dáva mu realizovateľnú podobu.

Ďalej by sme obrátili pozornosť na zloženie odborníkov zúčastnených na prípadových konferenciách:

Za odbornú verejnosť sme zvykli najčastejšie pozývať predovšetkým pracovníkov SPO (sociálno-právnej ochrany) – či už to boli kolízni opatrovníci detí alebo psychológovia – pracovníci referátov poradensko-psychologických služieb. Ďalej to boli zástupcovia samospráv (starostovia, alebo iní poverení pracovníci obecných úradov), zástupcovia škôl – najčastejšie triedni učitelia, výchovní poradcovia, ale v niekoľkých prípadoch aj riaditelia škôl. Pri nich by sme sa chvíľu zastavili. Boli sme prekvapení , s akou ochotu sa práve pedagógovia zúčastňovali týchto stretnutí. Vysvetľujeme si to tým, že chtiac – nechtiac sú aj oni v pozícii, kedy musia riešiť problémy žiakov vyplývajúce zo zlého sociálneho zázemia. A nemáme tým na mysli len neprospievanie detí týkajúceho sa školského prospechu. Podľa ich vyjadrení sú však v riešení týchto problémov často ponechaní na seba, sťažujú sa na zlú odozvu zo strany pracovníkov SPO, a preto možnosť spojiť svoje sily aj s inými odborníkmi a posunúť sa tak v riešení problému veľmi vítajú.

Bohužiaľ, nepodarilo sa nám (zatiaľ) získať na stretnutie ošetrujúcich lekárov dieťaťa. Celkovo vnímame, že na Slovensku prítomnosť lekárov v riešení problematiky násilia páchanom na deťoch absentuje. Na strane druhej nebol problém v účasti pracovníkov pedagogicko-psychologických poradní alebo iných akreditovaných subjektov (mimovládnych organizácií), ktorí s rodinou v minulosti pracovali.

Tu by sme radi poznamenali, že samotná prítomnosť viacerých odborníkov zastupujúcich rôzne profesie ešte nie je zárukou úspešnosti takéhoto stretnutia. Rôznosť profesií a odborných pohľadov je nutné skĺbiť, aby sa stretnutie nieslo nie v konfrontačnom, ale konštruktívnom duchu. Za tým účelom sme vždy na stretnutí mali osobu facilitátora, ktorého úlohou bolo obrusovať hrany a vyťažiť práve z rôznorodosti pohľadov na určitý problém. Môžeme však skonštatovať, že možnosť stretnúť sa a otvorene komunikovať svoj odborný názor v zásade vedie skôr k zbližovaniu profesionálov na odbornej ale i ľudskej úrovni. V konečnom dôsledku nás všetkých spája spoločný záujem o dobro dieťaťa, aj keď niekedy videné inou optikou, alebo vychádzajúce z iného odborného zázemia. Možno najväčší rozpor sme tu spravidla vnímali medzi pohľadom pracovníkov SPO a našimi stanoviskami. Už samotné delenie na štátny a tretí sektor tu vytvára isté napätie. Bez toho, aby sme sa veľmi dopodrobna venovali analýze tohto fenoménu, môžeme skonštatovať, že všade tam, kde sa nám darilo posadiť sa s pracovníkmi SPO za jeden stôl a riešiť spoločne prípady našich detí, viedlo to k prehĺbeniu vzájomnej spolupráce a zblíženiu.

Ako sme v úvode načrtli, na prípadových konferenciách sa nemusia zúčastňovať len odborníci. Naša relatívne krátka skúsenosť hovorí, aké výhodné je pozvať na tieto stretnutia aj laickú verejnosť / ľudí zo širšej komunity. Tu máme na mysli osoby, ktoré sú nejako späté zo životom rodiny. Môžu to byť iní príbuzní, susedia, rodinní známi a pod. Často sme ich výber dávali do rúk priamo rodičom. Sú to akoby ľudia na ich strane. Okrem toho, že vyvažujú stranové rozloženie síl (z pohľadu členov dotknutej rodiny určite), prispievajú k pocitu bezpečia a celkovému psychickému komfortu rodičov. Pre odborníkov sú zas výborným zdrojom informácií a prispievajú tak k objektívnejšiemu pohľadu na problém. Keďže sú rodine najbližšie, sú to v neposlednom rade práve oni, ktorí dokážu na seba vziať mnohé úlohy smerujúce k stabilizácii rodiny (pravidelné návštevy, materiálna pomoc, asistencia so starostlivosťou o deti, stála emočná podpora…)

Aby sme zostali objektívni, musíme uviesť aj ťažkosti, s ktorými sme sa pri organizovaní prípadových konferencií stretli:

V prvom rade je to organizačná náročnosť. Nie je vôbec jednoduché dostať taký počet odborníkov (plne vyťažených inou agendou) v istom čase na jedno miesto. Bohužiaľ, často sme museli oželieť účasť niektorej zo strán, pretože inak by sme sa vôbec nezišli. Na druhej strane prítomnosť zúčastnených odráža do veľkej miery aj ich vnútorné nastavenie a motiváciu, čo veľmi prispieva k úspešnému priebehu stretnutia.

Potom je to súvisiaca časová náročnosť. Ak uvážime, že samotné stretnutie málokedy trvá menej ako 2 hodiny, k tomu sa pridáva nutnosť docestovať aj na vzdialenejšie miesto stretnutia, aby sme vyšli v ústrety účastníkom, tak prípadová konferencia často zaberie aj väčšinu pracovného dňa.

Je zrejmé, že napriek ziskom, ktoré realizácia prípadových konferencií prináša, nie je možné tento nástroj použiť u všetkých klientov. Zdá sa však, že to ani nie je nutné. Odborné výstupy z jedného stretnutia sa stávajú akosi automaticky podnetmi pre prácu s inými rodinami.

Prípadové konferencie vnímame ako priestor pre vzájomné obohatenie, odborný rast a v konečnom dôsledku sú aj nástrojom predchádzania syndrómu vyhorenia u pomáhajúcich pracovníkov, čo vôbec nie je zanedbateľný prínos.

O tom, že sa prípadové konferencie stali obľúbeným pracovným nástrojom v našej organizácii, svedčí i ten fakt, že oproti plánovaným ôsmym stretnutiam sme ich uskutočnili 13 a počet odborníkov na nich zúčastnených dosiahol vysoko presiahol kvótu stanovenú na celé obdobie realizácie projektu…

Mgr. Róbert Braciník

Riaditeľ Detského krízového centra Náruč

Ešte niekoľko obrázkov na ilustráciu