Kiež by som vedel, do čoho sa púšťam

Spomienky k 25. výročiu vzniku Náruče … dnes píše Ivan Leitman, zakladateľ Náruče:

Nie, neľutujem ani deň, ktorý som venoval práci v Náruči. Mrzí ma len, že som do tohto dobrodružstva vstúpil nepripravený. A tak, najmä spočiatku, viedla moje kroky skôr náhoda ako úmysel, skôr intuícia ako premyslený plán. 

Už môj prvý kontakt s ohrozenými deťmi bol neplánovaný. Po návrate  z povinnej vojenskej služby som ako psychologické ucho bez praxe márne hľadal v Žiline uplatnenie. Napokon som bol rád, keď mi kamarát sprostredkoval prácu vychovávateľa v Diagnostickom centre pre mládež. To, čo spočiatku vyzeralo ako dočasné riešenie, sa napokon ukázalo ako jedinečná pracovná skúsenosť. V diagnosťáku, som striedavo ako vychovávateľ a psychológ zotrval 15 rokov. 15 rokov, ktoré vo mne každým dňom prehlbovali presvedčenie, že v slovenskom systéme práce s ohrozenými deťmi a rodinami niečo škrípe. Keď sa vám do zariadenia opakovane  dostávajú deti matiek, s ktorými sa tu ako s mladistvými pracovalo generácie dozadu, je zrejmé, že systém práce s dysfunkčnými rodinami nefunguje. Najmä ak vidíte, že tínedžerky, ktoré sem prichádzajú označované ako delikventky, sú skôr obeťami zlého zaobchádzania. Mnohí sme poukazovali na to, že  takto ohrozeným deťom treba pomáhať, nie ich trestať, no narážali sme na neochotu meniť zaužívané postupy. Potom prišiel rok 1989 a s ním revolučné zmeny. Žiaľ, tieto sa týkali skôr ekonomickej sféry. V našej oblasti bežalo všetko po starom. Deti z nefunkčných rodín, ak sa ich vôbec podarilo zachytiť, automaticky končili v detských domovoch alebo polepšovniach.

V čase silnejúceho občianskeho aktivizmu mnohí z nás verili, že je na nás chopiť sa iniciatívy, ak chceme dosiahnuť zmenu. A to bol vlastne začiatok Náruče. V novembri 1997 som za podpory niekdajších kolegýň založil občianske združenie Pomoc deťom v kríze na pomoc týraným, zneužívaným a zanedbávaným deťom. Naše prvotné zameranie na prevenciu násilia páchaného na deťoch nás veľmi rýchlo doviedlo k poznaniu, že prevencia bez možnosti intervencie nestačí. Rozhodol som sa vybudovať špecializované detské krízové centrum. Dodnes považujem za malý zázrak, že sa mi behom dvoch rokov podarilo zrekonštruovať budovu nášho centra. Začínal som bez peňazí, bez kontaktov, bez právneho rámca, keďže pojem krízové centrum vtedajšia slovenská legislatíva nepoznala. Niekdajšiu školu v Zádubní sa mi podarilo získať do prenájmu len vďaka tomu, že to bola schátraná ruina a obci hrozilo, že bude využívaná ako centrum pre liečbu drogových závislostí, čo miestnych vyplašilo natoľko, že ju radšej poskytli „pre deti“. S myšlienkou vybudovať detské krízové centrum sa mi spočiatku nedarilo osloviť na Slovensku takmer nikoho, takže prvé finančné zdroje na rekonštrukciu a vybavenie centra som získaval zo zahraničia. Za to patrí vďaka mojej žene Mare, ktorá disponovala angličtinou a nadaním vypracovať úspešné projekty, čo som vtedy aj v ďalších rokoch často a rád využíval. Len letkom spomeniem, ako som na škodovke brázdil Slovenskom a zháňal za dobré slovo či priaznivé ceny stavebný materiál, prespával po nociach na stavbe, aby nám materiál nemizol, v rámci šetrenia spolupracoval so stavebným učilišťom či dobrovoľníkmi z najrôznejších oblastí. Bolo to obdobie intenzívneho získavania spojencov, poznatkov z oblasti fundraisingu, networkingu a práce s ľuďmi. Centrum sme slávnostne otvorili 18. februára 2000, za početnej účasti donorov a podporovateľov. To už boli v budove prví klienti. 

Po budovateľských začiatkoch prišla tá najnáročnejšia etapa: premena Náruče z organizácie jedného muža na plne funkčné centrum s kvalifikovaným odborným personálom, schopným erudovane a s nasadením pomáhať deťom a rodinám, ktoré sa ocitli v našej starostlivosti. S každým ďalším projektom sme rozširovali a stabilizovali náš odborný tím. Najprv v rámci Detského krízového centra, neskôr v poradniach pre obete domáceho a partnerského násilia v Čadci a Žiline. Tieto sme otvorili v rokoch 2005 a 2008 v reakcii na prirodzenú potrebu detí vyrastať v bezpečnej, neohrozujúcej rodine. Zároveň sme oslovovali čoraz väčší počet detí prostredníctvom našich preventívnych programov, vzdelávali učiteľov, sociálnych pracovníkov, psychológov či policajtov, ako pracovať s dieťaťom ohrozeným násilím, rozširovali programy pre rodiny. 

V druhej dekáde nášho fungovania sme teda mali tri samostatné pracoviská, fungujúce tímy profesionálov a dobre rozbehnuté podporné programy. Ročne sme poskytovali odbornú pomoc stovkám detí aj dospelých, vyškolili tisícky pracovníkov spolupracujúcich organizácií. Človek by si myslel, že sme dospeli k naplneniu svojho poslania a dosiahli všetko, čo bolo našim cieľom. Akurát sa stalo to, čo pozná každý profesionál: čím viac vieš, tým lepšie vidíš, čo ešte nefunguje. Naďalej sme narážali na medzery v systéme sociálnoprávnej ochrany detí, neochotu k spolupráci medzi inštitúciami pracujúcimi s deťmi, neexistujúce štandardy, nejednotné postupy pri riešení prípadov, chýbajúce výskumné dáta, ktoré by umožňovali nastaviť účinné stratégie pomoci ohrozeným deťom, celonárodnú inštitúciu zastrešujúcu tieto procesy. Svoje zistenia z praxe sme tlmočili na najrôznejších fórach, obracali sa na zodpovedné inštitúcie, legislatívcov. Bez odozvy. V roku 2012 sme preto svoje poznatky zhrnuli v stručnej analýze, v ktorej sme zadefinovali základné problémy, s ktorými sa v systéme ochrany detí stretávame, a načrtli možné riešenia tak, ako vyplývali tiež z medzinárodných ľudskoprávnych dokumentov a z legislatívy EÚ. Analýza bola vyústením našich advokačných aktivít, no keď sme s ňou oboznámili relevantných aktérov, reakcie boli skôr vágne, v niektorých prípadoch až odmietavé. A potom v septembri 2012 prišiel prípad utýranej Lucky a veci nabrali spád. To, čo priniesla naša analýza, bolo čistou ilustráciou početných zlyhaní štátu, ktorý nebol schopný zabrániť utrpeniu a smrti nešťastného dievčatka. Slovensko malo svoju prvú masívne medializovanú kauzu a ako neraz predtým v iných krajinách, aj u nás priniesla zvýšený tlak na zmeny v  legislatíve, ktoré by podobným tragédiám zabránili. Mnohé z toho, čo sme navrhovali v našej analýze, sa skutočne stalo základom pre systémové zmeny, za čo sme vďační. Všeobecné systémové nastavenie sa zlepšilo, no ako to už býva, zmeny v myslení ľudí postupujú pomalšie ako zmeny v legislatíve, čo v praxi znamená, že mnohé rokmi zaužívané postupy a opatrenia úporne vzdorujú novým smerovaniam. Keď téma utýranej Lucky po čase utíchla, opadla aj razancia zavádzania opatrení a zmeny v praktickom výkone ochrany detí dodnes prebiehajú pomalšie, ako by sme si želali. Mnohé z vecí, ktoré treba zmeniť k lepšiemu, ešte len čakajú na svoju chvíľu a je možné, že ich naplnenie prinesie až ďalšia kauza, ktorá spoločnosťou otrasie rovnako, ako kauza utýranej Lucky.

Dobré je, že roky práce v mimovládnom sektore nás naučili nevzdávať sa. Svoje poznatky sme v posledných rokoch pretavili do projektu vytvorenia Detského advokačného centra Náruč, ktoré s využitím príkladov dobrej praxe zo zahraničia prinieslo úplne nový prístup k riešeniu prípadov, keď sa už sexuálne násilie na dieťati stalo predmetom trestnoprávneho konania či razantného výkonu sociálnoprávnej ochrany. Na tomto poli sa pre Náruč otvoril ďalší veľký priestor pre zlepšovanie kvality života detských obetí násilia. Pre mňa s Marou ale práca na tomto projekte bola labuťou piesňou. Prišiel čas odovzdať kormidlo našim mladším kolegom. Je na čom stavať a je v čom pokračovať. Veríme, že pod vedením Roba Braciníka bude Náruč pripravená celou váhou svojich skúseností a znalostí napomôcť procesom potrebným pre zlepšenie systému ochrany detí pred akoukoľvek formou násilia.