Rozhovor s bývalým vychovávateľom

Keď sme pred 2 mesiacmi boli na krátkej študijnej ceste v Prahe, stretli sme sa i s bývalým vychovávateľom z Detského krízového centra Náruč – Michalom Jandzíkom. Bolo to stretnutie ľudsky milé a zároveň plné inšpirácií a informácií, časť ktorých Vám chceme sprostredkovať prostredníctvom rozhovoru našej súčasnej kolegyne (psychologičky Ivetky) s našim bývalým kolegom, ktorého deti volali ujo Miško:

Ahoj Michal. Pred niekoľkými rokmi si pracoval ako vychovávateľ v Detskom krízovom centre Náruč v Žiline. Ako na toto obdobie spomínaš? Čo ťa to naučilo?

Ahoj Ivetka. Je to určite obdobie, na ktoré budem veľmi rád spomínať z dôvodu, že práca bola naozaj pestrá a pracoval som s vekovou skupinou, ktorá má neskutočnú energiu a potenciál. Zároveň práca si vyžadovala nasadenie, sústredenie, spoluprácu a často veľkú dávku nápaditosti, obozretnosti a zodpovednosti. Doteraz veľmi rád spomínam na všetky tie emócie a vyznania, ktoré deti vedeli vysloviť alebo momenty, ktoré sme deťom mohli dopriať. V rámci profesie vychovávateľa som sa postupne naučil pracovať so svojimi hranicami, emóciami, empatiou, komunikáciou či asertivitou. Práca si vyžadovala trpezlivosť, vedenie, porozumenie, vzťah k vzdelávaniu a k multidisciplinárnej spolupráci. Práca v krízovom centre bola, ale aj je naozaj náročná a pestrá aj z toho dôvodu, že starostlivosť o deti je zabezpečená 365 dní v roku počas 24 hodín denne a vyžaduje si množstvo energie. Cením si všetkých kolegov, ktorí majú zápal a robia s láskou túto profesiu.

Kde pôsobíš profesijne aktuálne?

Momentálne pracujem v Centre duševného zdravia v Prahe na pozícii sociálneho pracovníka, respektíve po novom odborne ako „case manager“. Centrum duševného zdravia (skrátene CDZ) je centrum, ktoré poskytuje komplexnú starostlivosť ľuďom s duševným ochorením. Zároveň sme komplexné zdravotnícke a sociálne zariadenie, v ktorom pracuje multidisciplinárny tím zložený zo zdravotných sestier, sociálnych pracovníkov, psychiatra, klinického psychológa, peer konzultanta a pracovného konzultanta. Cieľovou skupinou sú primárne ľudia s ťažkým duševným ochorením, globálne: ľudia z oblasti SMI (SMI = serious alebo severe mental illness). Druhou skupinou sú osoby s potrebou včasnej intervencie, ktorí nemusia vždy skončiť v hospitalizácii alebo v krízových centrách. 

Služba CDZ je vykonávaná 2 spôsobmi: ambulantnou alebo terénnou formou. Primárne je však zameraná ako terénna služba, ktorá je poskytovaná v prirodzenom, t. j. domácom prostredí klienta. Snahou CDZ nie je len liečba v domácom prostredí, ale aj starostlivosť prispôsobená klientovým možnostiam a potrebám pri zníženom funkčnom deficite. Podpora, ktorú poskytujeme je zameraná na dosiahnutie zotavenia, ale aj na opätovné zaradenie klienta do spoločnosti. Pracujeme primárne s klientelou vo veku od 18 (stáva sa, že máme aj mladistvých medzi 16 a 18 rokom života) a výška vekovej hranice nie je pevne stanovená, takže pracujeme aj so seniormi. V krátkosti: cieľom služby je mapovanie klientových potrieb, podpora, pomoc, edukácia, orientácia, ale aj práca s rodinou či inými inštitúciami, komunitou alebo podpora pri samostatnom bývaní.

Vidíš paralelu medzi svojimi aktuálnymi klientmi a medzi deťmi, s ktorými si pracoval v Detskom krízovom centre Náruč? 

Zaujímavá otázka. Z určitého hľadiska je možné vidieť akúsi podobnosť medzi klientmi Náruče a CDZ. Opíšem prečo je tomu tak. Je však náročné to generalizovať či zovšeobecniť, pretože veľkú rolu hrá dedičnosť, genetické danosti alebo sociálne prostredie.

Čo však môžeme vidieť, keby sme hľadali spojitosti medzi spomenutými klientmi v jednotlivých organizáciách, že sa určitá časť ľudí stretáva v mladosti napríklad s nedosýtením alebo nedostatočnou saturáciou potrieb, ambivalenciou vzťahov či násilným chovaním v rodine. Taktiež je to aj neadekvátna vzťahová väzba, neprimeraná záťaž alebo dlhodobý pocit ohrozenia. Častým je aj sexuálne zneužívanie, ale veľkú oblasť tvorí trauma a viacnásobná trauma. U mnohých ľudí je to však kombináciou a spojením viacerých spomenutých faktorov, s ktorými sa počas života stretli alebo stretávajú a na základe toho sa im rozvinulo ochorenie, alebo problémy pri bežnom fungovaní v živote.

Vnímaš rozdiel medzi tým, v akom časovom horizonte začne klient svoje ťažkosti riešiť?

Čas, ako veličina určite zohráva veľkú rolu pri zotavení klienta. Možno by bolo na mieste ešte rozdeliť slovo ČAS na v-čas-nosť a samotný čas. 

Začnem príkladom z bežného života: čím skôr začíname riešiť náš vznikajúci zdravotný problém, tým sa zvyšuje pravdepodobnosť uzdravenia sa. To isté by sa dalo zjednodušene povedať aj o psychickom zdraví, nastavení vhodnej liečby, životnom režime a následne pozvoľnom návrate do bežného života. Problém býva často ten, že je naozaj náročné diagnostikovať, respektíve včas zachytiť rozvíjajúce sa ochorenie. Následne, od včasnej intervencie a zachytenia prvých príznakov sa odvíja samotná liečba a zvolenie vhodnej metódy na pomoc človeku. Ak sa podarí včas zachytiť u klienta rozvíjajúce sa duševné ochorenie a zároveň sám klient má potrebu sa spolupodieľať na svojom uzdravení, tak sa nám z praxe ukazuje, že včasné zachytenie rozvíjajúceho sa ochorenia a následná podpora a edukácia urýchľujú proces zotavenia. Toto platí hlavne u tzv. prvozáchytov, teda u ľudí s prvou skúsenosťou s duševným ochorením. K včasnosti neodmysliteľne patrí aj prevencia, napríklad: starostlivosť o svoje duševné zdravie vo forme psychohygieny, psychoterapie, kvalitných vzťahov, a pod.

Druhou podstatnou zložkou pri miere zotavenia je samotný čas. A to z toho dôvodu, že čas ako dĺžka liečby, je u každého človeka pri miere jeho zotavenia individuálna a záleží od miery ťažkosti, ktoré človeka pri ochorení sprevádzajú a po akom čase začal svoj problém riešiť. U niektorých prípadov sa zas ukazuje, že nechať klientovi čas a priestor pri dlhodobej systematickej práci znamená, že klient si môže budovať bezpečne sebavedomie, byť prospešný pre seba či svoje okolie a vďaka tomu sa môže plnohodnotne rozvíjať, respektíve zotavovať.

Ako píšem, čas pri zotavení hrá obrovskú rolu a je potrebné u každého klienta vyhodnotiť mieru podpory individuálne. Predovšetkým je dôležité aj to, do akej miery vidí človek nádej na ceste svojho zotavenia a aj to, aká bude jeho zmysluplná životná rola v spoločnosti.

Je niečo, čo by si chcel, aby sa dostalo do povedomia verejnosti z témy duševného zdravia?

Rád by som spomenul témy ako: destigmatizácia, rešpektujúci prístup, odstránenie predsudkov a strachu, či vnímavá komunikácia s ľuďmi, alebo o ľuďoch s problémami pri bežnom prežívaní v spojitosti s duševným ochorením. Citlivý prístup k týmto témam vnímam ako základ pre humanizáciu duševného zdravia v spoločnosti. 

Na to nadväzuje adekvátna dostupnosť psychoterapeutických, psychiatrických a komunitných služieb. Uvediem len pre zaujímavosť, ako to funguje v Českej republike, kde momentálne žijem. Nebudem uvádzať Prahu, pretože množstvo dostupných služieb a programov je tu obrovské, vzhľadom na veľkosť mesta, potreby a množstvo odborných pracovníkov, ktorí tu pôsobia. Napríklad už od roku 2013 majú v ČR platnú reformu psychiatrickej starostlivosti, na ktorej sa podieľalo viacero rezortov v rámci štátu s cieľom znížiť počet lôžok v psychiatrických liečebniach na tretinu a snažia sa vytvoriť centrá duševného zdravia (CDZ) s multidisciplinárnymi tímami. Momentálne je v ČR už 29 CDZ a naďalej vznikajú nové centrá + už existuje množstvo komunitných tímov pre podporu ľudí s duševným ochorením, adikto programov, služieb spojených s komunitným alebo chráneným bývaním, skupinové, alebo psychoterapeutické programy, peer programy, svojpomocné skupiny a množstvo ďalších. Nie je to ideálne ani tu, ale väčšina spomínaných služieb sa nachádza v krajských mestách s terénnou dostupnosťou aj do menších miest. Je však vidieť, že minimálne v ČR sú už oproti Slovensku mierne o krok napred v rámci pomoci a dostupnosti služieb pre ľudí s duševnými problémami.

Preto by som rád dal do povedomia, aby sa aj na Slovensku viac hovorilo v spoločnosti o duševnom zdraví, dostupnosti služieb, medzirezortnom prepojení a zároveň vznikal priestor a podmienky na komunitné služby, aby ľudia vnímali, že majú právo na prijateľné služby a pomoc vo svojom okolí. Adekvátna liečba či pomoc by nemala byť výsadou, ale samozrejmosťou.

Odporúčaš nejakú knihu, film alebo podcast, ktorý sa venuje téme duševného zdravia a mohol by zaujať aj našich čitateľov?

Môžem odporučiť 3 dobré podcasty, ktoré sledujem. Prvé 2 sú na Rádiu Wave respektíve na Českom rozhlase. Jedným z nich je DIAGNÓZA F s Adéla Paulík Lichkovou, druhý podcast sa volá BALANC s Petr Bouškem. Tretí podcast ma názvom HOVORY O DUŠI. Ako názov ,,Diagnóza F“ napovedá, tak podcast sa priamo venuje tematickým okruhom psychiatre. Program ,,Balanc“ je skôr magazín ,,o sebarozvoji, prospešnom životnom štýle a dôležitosti mať dobré medziľudské vzťahy”. Tretím je podcast s názvom ,,Hovory o duši“ kde sú primárne rozhovory o vzniku, prejavoch a liečbe duševných ochorení so psychiatrami, psychológmi, neurológmi a ďalšími odborníkmi. Keby niekoho zaujímalo, tak podcast HOVORY O DUŠI voľne nadväzuje na dokumentárny cyklus ŽIVOT ZA ZDÍ. 

Pri publikáciách spomeniem skôr knižky na odľahčenie či povzbudenie v danej téme. Napríklad jednou z takých je aj knižka/brožúra vydaná vydavateľstvom FOKUS s názvom ,,Cesta k zotavení“ od Marka Raginsa. Alebo aj druhá knižka s rovnomenným názvom ,,Cesty k zotavení“ od Priscilla Ridgway, Diane McDiarmid, Lori Davidson, Julie Bayes & Sarah Ratzlaff. V tejto knižke je krásne rozobratý akýsi nepísaný postup úspešnej cesty k zotaveniu. Aktuálna knižka a pekný text o tom, že práca s ľuďmi v terapii má zmysel ukazuje aj kniha s názvom ,,Dobro“ od prof. Antona Heretika. Taktiež pekná knižka je aj ,,Mindfulness pro každý den: malými kroky k velkým změnám“ od autorky Gary Hennessey poskytujúca zamyslenie sa nad všednými vecami a prítomným okamihom. Odporúčam sa ešte pozrieť aj po publikáciách alebo rozhovoroch s prof. Jánom Praškom, ktorý hovorí o ľuďoch s poruchami osobnosti alebo aj o ľuďoch s úzkostno-depresívnymi poruchami. Inak musím povedať, že v danej oblasti je možné aktuálne nájsť veľké množstvo literatúry, odborných kníh, ktoré sú písané často ,,ľudskou rečou”.

S Michalom Jandzíkom sa zhovárala Iveta Tarabová, psychologička z Detského advokčného centra Náruč.