fbpx
Pri pohľade na štatistiky o sexuálnom násilí páchanom na deťoch sa môže zdať, že sú nadhodnotené, lebo v našom okolí nikoho so zážitkom sexuálneho zneužívania nepoznáme. V prieskume z r. 2017 uviedlo aspoň jeden prejav sexuálneho násilia 24 % detí a vážne sexuálne násilie 3% detí (prieskum na 2856 deťoch)1. Vo výskume z r. 2019 na vzorke 1018 dospelých ľudí uviedlo […]

Pri pohľade na štatistiky o sexuálnom násilí páchanom na deťoch sa môže zdať, že sú nadhodnotené, lebo v našom okolí nikoho so zážitkom sexuálneho zneužívania nepoznáme. V prieskume z r. 2017 uviedlo aspoň jeden prejav sexuálneho násilia 24 % detí a vážne sexuálne násilie 3% detí (prieskum na 2856 deťoch)1. Vo výskume z r. 2019 na vzorke 1018 dospelých ľudí uviedlo zážitok sexuálneho zneužívania zhruba 9 % respondentov. 2

Odborníci sa však zhodujú na tom, že výskyt sexuálneho násilia na deťoch je častejší ako uvádzané čísla. O mnohých prípadoch sa nedozvieme, lebo detské obete nezriedka o svojich skúsenostiach nepovedia, alebo nie sú prípady sexuálneho zneužívania oznámené kompetentným orgánom.

Je to jeden z mylných predpokladov, že detské (ale aj dospelé) obete sexuálneho zneužívania/násilia, čo najskôr vyhľadajú pomoc alebo sa so svojim zážitkom bezprostredne niekomu zveria.

Výskumy aj naša viac ako 20-ročná prax ukazujú, že opak je pravdou. Deti zažívajúce sexuálne násilie o ňom väčšinou povedia až po dlhšej dobe a v niektorých prípadoch sa nezdôveria nikdy. Oneskorené oznámenie je pre obete sexuálneho násilia skôr „typický prejav“. Doc. Slávka Karkošková uvádza, že „menej než 1 zo 4 obetí odhalí CSA okamžite….“3

Dôvody, prečo deti o sexuálnom násilí nehovoria okamžite sú rôzne, napríklad:

  • strach, že im nikto neuverí
  • obava, že ublížia rodine alebo blízkej osobe
  • strach, že zneužívateľ uskutoční svoje hrozby
  • pocity viny  a hanby – pôsobením manipulatívnych techník páchateľa, ale aj kvôli postojom okolia, môže dieťa žiť v predstave, že si za zneužívanie „môže samé“, lebo sa nebránilo, zažilo príjemné pocity, či sa správalo vyzývavo (zvlášť u starších detí)
  • ambivalentné pocity voči páchateľovi – dieťa nie vždy voči páchateľovi násilia musí pociťovať výlučne negatívne pocity, väčšinou sú pocity voči páchateľovi rozporuplné – ambivalentné teda aj ho má rado, aj nemá – najmä ak je páchateľom blízka osoba
  • ne/identifikácia seba ako obete násilia – pokiaľ dieťa nevie, že to, čo sa na ňom pácha je sexuálne zneužívanie, pravdepodobnosť, že sa zdôverí je nižšia.

Čo môže pomôcť, aby sa deti rozhodli zdieľať svoje ťažké tajomstvo?

Odborníci sa zhodujú na tom, že je to:

  • podpora okolia, najmä toho blízkeho. Dieťa by malo mať pocit, že jeho odhalenie bude prijaté bez zľahčovania, či jeho obviňovania.
  • kvalitná prevencia, aby deti vedeli identifikovať, že sa im deje niečo „zlé“ a vedeli ako v takej situácii reagovať, na koho sa obrátiť.
  • vzdelávanie odborníkov pracujúcich s deťmi v téme sexuálneho násilia na deťoch, aby vedeli, aké signály si na dieťati a jeho okolí všímať, ako reagovať na jeho zdôverenie sa a ako postupovať, ak sa násilie odhalí.

Dlhoročná zahraničná prax ukazuje, že nevyhnutnosťou úspešnejšieho a rýchlejšieho riešenia aj toho malého množstva oznámených prípadov násilia páchaného na deťoch, sú na báze pravidelnosti fungujúce a špeciálne vyškolené tímy profesionálov, ktorí následne sexuálne trestné činy páchané na deťoch vyšetrujú, dozorujú, či terapeuticky pracujú s rodinou a dieťaťom.  

Toto však na Slovensku, bohužiaľ, nie je uplatňované. Preto sa už pár rokov snažíme rôznym spôsobom upriamiť pozornosť kompetentných orgánov štátu na potrebu zavedenia povinného modelu multidisciplinárneho riešenia prípadov  detských obetí násilia, aby vyškolený tím odborníkov v danom regióne riešil tieto citlivé a zložité prípady detí záväznými osvedčenými postupmi.

Veríme, že téma záväzných postupov a povinného multidisciplárneho riešenia prípadov detských obetí násilia nezostane, tak ako doteraz, len témou konferencií, odborných diskusií či pracovných stretnutí s predstaviteľmi do prípadov zainteresovaných rezortov (sociálne veci a rodina, spravodlivosť, vnútro – polícia, prokuratúra…).

Sme presvedčení, že zavedením povinného multidisciplinárneho prístupu k riešeniu prípadov detských obetí násilia, ktorý je vo svete vnímaný ako štandard, dôjde i na Slovensku k zásadnému zefektívneniu a zrýchleniu pomoci detským obetiam násilia.

P.s.: Zahraničná prax ukazuje aj to, že narastajúce percento úspešne vyriešených prípadov vzbudzuje dôveru verejnosti v systém a dochádza k oznamovaniu väčšieho množstva prípadov… deti si v takejto zložitej situácii zväčša nevedia pomôcť samé – je to na nás – dospelých!

1Fico, M. 2017. Prevalencia násilia páchaného na deťoch 8. a 9. ročníkov. Zistenia z reprezentatívneho prieskumu. Bratislava: Inštitút pre výskum práce a rodiny, 2017, s 57. Dostupné TU

2 Kaščáková, N, Bednaříková, H, Dobrotková, A., Petríková, M., Hašto, J., Tavel, P. 2020. Traumatizácia v detstve a zdravie v dospelosti. In PSYCHIATRIA-PSYCHOTERAPIA-PSYCHOSOMATIKA,27, 2020, č.2, s.6-15. Dostupné TU

3 Karkošková, S: Sexuálne zneužívanie detí: vzorce kontraintuitívnych reakcií obetí In Mravnostná kriminalita ako spoločenský fenomén a možnosti jej kontroly, Bratislava: Akadémia policajného zboru, 2015,s.193-194. Dostupné TU

 933 všetkých zhliadnutí,  6 zhliadnutí dnes

Pridaj komentár

Your email address will not be published. Required fields are marked (required)